NA ŠTEDRÝ VEČER

            Tento neobyčajný príbeh sa udial pred mnohými rokmi na Štedrý večer. Zažil ho môj dedko, keď ako mladíček narukoval bojovať za rakúske mocnárstvo, ktorého – ako sám hovorieval – mal plné zuby. Z jeho rozprávania si spomínam:
            „Boli vojnové Vianoce. Akoby tieto slová „vojnové“ a „Vianoce“ stáli proti sebe. (Vari nie je každá vojna bojom proti evanjeliu?) Mal som na starosti strážiť kúsok svahu a tam, kde končil môj úsek, sedel zasa iný vojak a o kúsok zasa ďalší... všetci sme boli takto rozsadení na úbočí každý za svojím guľometom. Nečakali sme žiaden útok. Hoci prvá svetová vojna bola veľmi krutá, predsa určité pravidlá zachovávala a jedným z nich bolo „na Štedrý deň nebudiť Ježiška“.
            Prestalo snežiť. Vôkol bolo idylicky krásne. Vo svetle malej lampy som si čítal listy z domu. Stále znova a znova. Mamka mi písavala dlhé listy a ja som mal pri ich čítaní pocit, akoby som sedel v našej kuchynke a ... ju počúval. Tiež mi písali strýcovia a kamaráti i učiteľ zo školy. Mal som ich listy zoradené a čítal som si ich denne, vlastne iné čítanie som v zákopoch ani nemal.
            A vtom... Útok. Vystrelili svetlice. Vzlietli delostrelecké granáty. A z opačnej, „nepriateľskej“ strany, vybehli vojaci.
            Druhá strana porušila nepísané vianočné prímerie. Strategicky to mala vymyslené skvelo. Pretože útok sme nepredpokladali - a tento úsek frontu mohol byť prelomový. Ale čo už - aj pri spoločenských hrách častokrát zvíťazí ten, kto porušuje pravidlá.
            Hľadel som na bežiacich vojakov, ktorí sa vo svetle tejto jasnej štedrovečernej noci so zbraňami približovali k nám. Sedel som za guľometom. Mal som veľmi dobrú pozíciu. Stačilo, aby som začal strieľať. Trvalo by to chvíľku ... a všetci, ktorí sa plazia hore k nám na svah, boli by mŕtvi.
            Predstavil som si ale, že každý z tých chlapcov, ktorí oproti mne bežia, aby ma zabili, zastrelili, prebodli bajonetom, že každý má iste niekoho, kto ho má rád. Niekoho, kto keď dostane správu o jeho smrti, rozplače sa. Samozrejme, nemohol som o tom všetkom takto jasne premýšľať, na to v tom mori pableskov zo svetlíc nebol čas. Ale vnútorne som to takto cítil.
            Nie, nebol som pacifista. Ale toto bol môj prvý „vojnový krst“, dovtedy som ešte na nikoho nevystrelil ani nikomu neublížil. Možno, keby nebol Štedrý večer, bol by som prvý raz v živote naostro stlačil spúšť.
            Takto som sa len meravo díval na roj strelcov bežiacich oproti mne... Zabijú ma. Čo sa dá robiť... Ale nemôžu ma prinútiť, aby som v túto noc zabíjal ja... Predstavil som si svojich blízkych doma. Sú práve na polnočnej, spievajú a myslia na mňa. Kňaz možno práve v tejto chvíli dvíha monštranciu. Cítil som takú Božiu blízkosť – vlastne ani nie blízkosť – to je slabé slovo, cítil som takú jednotu s Pánom života, akú som nepocítil nikdy predtým ani nikdy potom.
            Zavrel som oči. Nechcel som vidieť, ako do mňa niekto vrazí bajonet. A zrazu som začul hlasy. Svoju materinskú reč... Nechápal som... ako na nás môžu útočiť naši? Zakričal som smerom k nim: „Chlapci, nebláznite, to sme my!“
            Bežiaci vojaci zaváhali. Asi ich napadlo, či to nie je nejaká lesť. Ale zastavili sa. Po vojne som sa snažil z vojenských archívov zistiť, ktorý z veliteľov vydal ten nezmyselný rozkaz, aby vlastní zaútočili na vlastných. Žiaden doklad som ale nenašiel. Nečudoval som sa. Myslím, že tí, ktorí boli za tento útok zodpovední, sa včas postarali o to, aby dôkazy o ňom zmizli.
            Viem – a vedia to i vojenskí historici, že vo vojne nie je ironicky nazývaný „priateľský útok“ nič neobvyklé. Je náročné dorozumievať sa cez káble ponaťahované cez frontové územia a pochopiť príkazy, častokrát započuté len napoly či skomolené.
             „Rudo...“ pribehol ku mne jeden mladík. Spočiatku som ho v tom šere nepoznával, o chvíľu som si uvedomil... veď to je môj vzdialený bratranec. Syn starostu z istej juhomoravskej dedinky, kam som občas chodieval na prázdniny. Zamrazilo ma. Keby som vystrelil... zabil by som nielen kamaráta, ale i bratranca a jediného syna nášho dobrého priateľa...
            Uvarili sme si čaj vo veľkom kotle a takto sme v neznámej talianskej krajine presedeli túto štedrovečernú noc. Spievali sme, modlili sme sa. Keď sa rozvidnelo, prišla správa, že jednotka, ktorá „nedobila našu pozíciu“, má sa vrátiť na pôvodné miesto. Žiadne vysvetlenie, žiadne ospravedlnenie.“
            Tento príbeh som počúval veľa ráz z úst svojho dedka ešte ako dieťa. Už dieťaťom nie som, o to častejšie však rozmýšľam nad tým, čo náš dedko zvlášť chcel zdôrazniť: „Nech vystrelíš na kohokoľvek, vždy vystrelíš sa nejaké „ja“. Ten človek môže hovoriť inou rečou, ale tiež má svoju materčinu. Má matku, má rodinu, komu bude chýbať.“
            Dnes je opäť štedrovečerná noc. Naša rodina sedí okolo stola, naše deti sa smejú. Aj v diaľke žije niekoľko rodín. Existujú aj vďaka tomu, že náš dedko v oný Štedrý večer nevystrelil. Koľko strún života by sa bolo pretrhlo, keby strieľal... Koľko miest pri štedrovečernom stole by bolo prázdnych... Koľko detí by sa nesmialo pri vianočných stromčekoch... Nenarodili by sa.
            Na stene izby, v ktorej máme vianočný stromček, je podobizeň nášho dedka, kolorovaná vojnová fotografia. Pozerám sa na ňu. Keď ho fotograf v Taliansku fotil, dedko hľadel priamo do jeho objektívu. A tak dnes jeho pohľad vyzerá, ako by sa dedko pozeral do očí toho, kto pozoruje fotografiu. Trochu sa usmieva. A jeho pohľad akoby aj dnes ku mne prehováral: „Nech ublížiš komukoľvek, vždy ublížiš nejakému „ja“.“

                                                                                   (Eduard Martin, Je tu přece Ježíšek)